Prvé nešťastia Jóba, strata majetku a detí(1)

(Jób 1, 13-22)

(krátené)

     Pre Jóba teda nastáva čas skúšky. Dej biblického rozprávania sa presúva na zem. Podľa svätého Jána Zlatoústeho sa všetky udalosti opísane v prvej kapitole knihy Jób stali v ten istý deň, v ktorý satan dostal od Boha dovolenie napadnúť spravodlivého(2). Autor to spomína preto aby poukázal na rýchlosť úmyslu satana. Ešte nebola polovica dňa, keď sa začala vojna.

     „Istého dňa, keď jeho synovia a dcéry jedli a pili víno v dome svojho prvorodeného brata, prišiel posol k Jóbovi a povedal: Keď voly orali a oslice sa pásli vedľa neho, Sabejci urobili vpád, pobrali ich a sluhov pobili ostrím meča. Len ja som sa zachránil, aby som ti to oznámil“.(3)

     Prepad predstaviteľov divokých púštnych národov, sabejcov, a potom, ako uvidíme, aj chaldejcov, Jóbovi spôsobuje dve pohromy naraz, lebo podľa Zlatoústeho tu vražda bola spojená so stratou majetku. Týmto prvým nešťastím sa však Jóbove pohromy ani zďaleka nekončia, ale začínajú. Podľa svätého Gregora Veľkého ďalšie nové a nové Jóba postihujúce pohromy zasahujú jeho ducha veľkým žiaľom preto, lebo je ich veľa a prichádzajú náhle.

     „Kým tento ešte hovoril, prišiel iný a povedal: Boží oheň padol z neba, rozhorel sa medzi ovcami a sluhami, až ich strávil. Len ja som sa zachránil, aby som ti to oznámil. Kým tento ešte hovoril, prišiel iný a povedal: Chaldejci utvorili tri húfy, napadli ťavy, pobrali ich a sluhov pobili ostrým meča. Len ja som sa zachránil, aby som ti to oznámil“.(4)

     Tu je potrebné obrátiť pozornosť na jednu vec, ktorá veľmi zaujíma cirkevných exegétov, konkrétne na slová: „Boží oheň“. Pri čítaní tohto biblického fragmentu sa môže zdať, že tento oheň je na Jóbove stáda zoslaný z neba, akoby priamo od Boha. Svätí otcovia však rozhodne tvrdia, že tento oheň vyšiel nie od Boha, ale od diabla. Podľa svätého Jána Zlatoústeho, keď nepriateľ videl, že spravodlivý vznešene ustál prvý aj druhý úder a tieto skúšky ním neotriasli, a hoci bol zasiahnutý, no nie ranený, tak sa rozhodol urobiť niečo iné. Zosiela oheň zhora, aby sa zdalo, že oheň je zoslaný z neba, a žeby si myslel, že to Boh z neba bojuje proti nemu. Chce tak dosiahnuť aby sa Jób rúhal Bohu, že ho bez akéhokoľvek hriechu nespravodlivo trestá.

     Svätý Andrej Cézarejský tu dokonca uvádza paralelu medzi tým ohňom z neba, ktorý zišiel na stáda Jóba a tiež akoby nebeským ohňom, ktorý podľa Zjavenia Jána Teológa bude na konci sveta na zem zosielať falošný prorok, predchodca antichrista: „a robí veľké znamenia pred ľuďmi, ešte aj to, že oheň zostupuje z neba na zem“(5). Aj jeden aj druhý oheň navonok schádza z neba, v skutočnosti je to však výsledok satanskej zloby a podvod, ktorý je namierený na duchovné oklamanie človeka.

     Satan sa podľa vyjadrenia svätého Gregora podvodom snaží zasiahnuť Jóba akoby od Boha schádzajúcim nepriateľstvom... ukazuje hnev z neba a preto vkladá svedectvo o Božom ohni do úst k nemu prichádzajúcemu poslovi.

     „Kým tento ešte hovoril, prišiel iný a povedal: Tvoji synovia a tvoje dcéry jedli a pili víno v dome svojho prvorodeného brata a hľa, veľký vietor sa dovalil spoza púšte, udrel na štyri rohy domu, ten padol na mladých ľudí, takže zomreli. Len ja som sa zachránil, aby som ti to oznámil“.(6)

(1) МАЛКОВ, П.Ю.: Возлюбивший Христа – Святоотеческое толкования на книгу Иова, Издательство Сретенского монастыря, 2014, s. 172-182.
(2) Jób 1, 13, podľa Septuaginty.
(3) Jób 1, 13-15.

(4) Jób 1, 16-17.

(5) Zjav 13, 13.

(6) Jób 1, 18-19.

     Vidíme, že správy o nešťastiach Jóba zastihujú postupne od straty stád, cez sluhov až k hroznej zvesti o smrti jeho milovaných synov a dcér. A hoci sa tieto udalosti stali naraz, poslovia prichádzajú postupne, pravdepodobne podľa diablom navrhnutého poriadku, čiže nie bez jeho zásahu. Takúto myšlienku vyslovil aj svätý Gregor Veľký: „Pozri, ako chytro sa starodávny nepriateľ snaží prekonať trpezlivosť svätého muža, a ani nie tak stratou vecí ako poradím udalostí. Spočiatku sa snaží informovať o malom, potom o ťažšom, a nakoniec o smrti detí. Nie tak bolestne by prijal otec správu o strate vecí, keď by už vedel o smrti detí. Veď dedičstvo už nič neznamená, keď prv zahynú tí, pre ktorých bolo obstarávané. Satan na začiatku Jóba prostredníctvom poslov informoval o tom najmenšom a nakoniec o tom najťažšom nešťastí aby mu stále horšou správou spôsoboval ešte väčší žiaľ v jeho srdci“.

     Zlatoústy píše: „Akou skúškou musel prejsť tento statočný askéta? Vošiel do domu, ktorý bol zároveň aj hrobom, ktorý bol miestom hodovania aj náhrobným kameňom, kde sa sviatok zmenil na plač...“.

     Avšak nepozerajúc na tú všetku videnú, precítenú a prežitú hrôzu, Jób nereptal na Boha, a neodsúdil Ho za to všetko, čo sa s ním stalo.

     „Vtedy Jób vstal, roztrhol si plášť, ostrihal si hlavu, padol na zem, poklonil sa a povedal: Nahý som vyšiel z života matky, nahý sa tam vrátim. Pán dal, Pán aj vzal, nech je požehnané meno Pánovo! Pri tom všetkom Jób nezhrešil a nepovedal nič nerozumné o Bohu“.(7)

     Vidíme, že Jób si roztrháva svoj odev, strihá vlasy a padá na zem, lebo sa nachádza vo veľkom žiali. Zároveň ostáva pokorný pred Božou vôľou a ďakuje Mu za všetko, čo mu do jeho života dal. Svätý Gregor Veľký hovorí: „Hoci plakal, kráčal po správnej ceste, pretože jeho ústa dokonca aj uprostred náreku chválili Boha, lebo povedal: Pán dal, Pán aj vzal, ako sa Pánovi páčilo, tak sa aj stalo, nech je požehnané meno Pánovo“. Svätí otcovia trvajú na tom, že Jóbom vyrieknuté slová boli jeho úprimným vyjadrením prijatia vôle Stvoriteľa, jeho slobodným súhlasom s absolútne všetkým, čo Boh vo vzťahu k nemu chce, dokonca aj s tými najväčšími nešťastiami.

     Podľa Zlatoústeho je Jób nežne milujúci otcom svojich detí preto sa k danej udalosti nestavia necitlivo. Preto jeho slová Pán dal, Pán aj vzal nesmieme považovať za prejav akejkoľvek ľahostajnosti. On úprimne a vierohodne trúchli, no tento jeho žiaľ nezmáha jeho ducha, nezbavuje ho jeho predchádzajúcej veľkej pokory a citu lásky k Bohu.

     Exegéti tiež poznamenávajú, že Jób týmito slovami vyjadruje presvedčenie v to, že všetko, čo v našom živote máme, hocaký majetok, teda to, o čom si myslíme, že to vlastníme a tým disponujeme, nám v skutočnosti nepatrí a je majetkom len jediného Boha. Kliment Alexandrijský o tom hovorí takto: „Nič z toho, čo sme získali, nám nepatrí. My sme vlastníci len jediného imania, zbožnosti“.

     Jób pevne a pokorne zvládol všetky pokušenia a skúšky, ktoré ho postihli. Biblický text o tom svedčí: „Pri tom všetkom Jób nezhrešil a nepovedal nič nerozumné o Bohu“. Svätí otcovia sú presvedčení, že Jób sa v tomto prípade, ako aj v mnohých iných ukázal ako predobraz Christa, ktorý tiež nevinný a bezhriešny, pokorne a bez reptania prijal poníženia a utrpenie kvôli vykúpenia ľudského pokolenia.

(7) Jób 1, 20-22.